Všetko, čo máme radi.

CEO Medusy chce byť slobodný

CEO Medusy chce byť slobodný
26.10.2018

So šéfom Medusy, Petrom Šteckom, budeme na blogu písať rubriku CEO blog. Postupne s ním preberieme jeho názory a skúsenosti, big picture aj dennú operatívu. Začíname článkom o Petrovi a jeho ceste k dnešnej pozícii.

 

S Petrom sa stretávame v jeho kancelárii v Digital Parku. Je to priestranná svetlá miestnosť s výhľadom na Bratislavský hrad. Zariadená je minimalisticky – napravo od presklených dverí je Petrov stôl, v rohu sivo-limetkový gauč, v priestore veľký zasadací stôl a dizajnový CD prehrávač.

 

Vonku je krásne a končiace leto lákalo Petra von – pôvodne plánoval ísť jazdiť na motorke. Nečudujeme sa mu. Víta nás bosý. Pôsobí uvoľnene, no napriek tomu akoby časť jeho mysle bola stále niekde inde. Pri rozhovore sa zriedkakedy usmeje, no ani sa nemračí. Emócie je cítiť viac z tónu jeho hlasu, než z výrazu tváre.

 

Pýtame sa na podnikateľské začiatky. Hovorí, že ho frustrovalo, keď po otvorení hraníc išiel na západ, a cítil sa ako chudobný Slovák. Preto začal podnikať už v 18. rokoch. Osem rokov budoval sieť obchodov so slovenskou módou, vyrábanou na Slovensku. Ako dnes, tak aj vtedy bolo preňho dôležité propagovať slovenské výrobky.

 

V móde však už neskôr nevedel konkurovať výrobcom z Číny a  s podnikaním vo fashion biznise skončil. Začal sa spolu s manželkou Broňou venovať gastru. Vysvetľuje, že gastro a móda nemajú od seba tak ďaleko. Nie je nám to jasné a tak sa pýtame, ako to myslí.

 

Obe odvetvia sú podľa neho o emóciách. Oblečením vyjadrujeme svoju náladu, svoj postoj, svoje hodnoty. Jedlo v nás môže vyvolať širokú škálu pocitov a vnemov. Spája ich aj vizuálny zážitok – krásny odev a výborné jedlo sú vždy pastvou pre oči. Reštaurácie nie sú primárne o nasýtení, ale o zážitku a emóciách.

 

Peter s manželkou vždy veľa cestovali. Keď sa rozhodli otvoriť prvú reštauráciu Medusa na Michalskej, inšpirovali sa svetovou kuchyňou. Riešili však dilemu. Gastronómia na Slovensku vtedy bola pomerne jednotvárna a akýkoľvek novátorský koncept bol nevyhnutne porovnávaný s ostatnými inovátormi. Hľadali teda, čo by mohlo ľuďom v Bratislave zachutiť.

 

„Situácia vtedy bola iná. Keďže v centre už bola talianska reštaurácia, tak sme si povedali, že my otvoríme francúzsku.“ Z dnešného pohľadu to znie až neuveriteľne, ale v tých časoch  ešte nebol priestor na otváranie konceptov, ktoré majú podobnú ponuku.

 

Zároveň Peter vysvetľuje, že to bol aj dôvod, prečo nezačali otvárať sieť Medús, ale radšej rôznorodé koncepty. Zo začiatku preto teda tvorili vždy novú ideu pre každú reštauráciu. Až neskôr, keď bratislavský trh trochu dozrel, bol čas otvárať pobočky a expandovať týmto smerom.

 

Spomína, ako vlastnoručne prerábali prvú prevádzku, ako sa s Broňou takmer nevídavali, lebo jeden z nich robil dennú zmenu a druhý nočnú. Podnik býval v niektorých obdobiach otvorený 24/7. „Keď k nám prišiel obchoďák z firmy s poplašnými zariadeniami, tak sme mu povedali, že alarm nám netreba, keďže ani nezatvárame,“ spomína Peter s úsmevom. Je to jeden z výnimočných momentov, kedy sa počas rozhovoru viditeľne usmial. Nostalgia je univerzálna emócia a neubránia sa jej ani top manažéri.

 

Keď neskôr začali vznikať ďalšie koncepty, Šteckovci nezaspali na vavrínoch. Neustále hľadali niečo nové a stále si nosili inšpiráciu zo sveta. Nielen v kuchyni a v bare, ale aj v dizajne. Napríklad Rio na Hviezdoslavovom námestí zariaďovali materiálmi nakúpenými v Juhoafrickej republike.

 

Šteckovci vlastnia najväčšiu slovenskú gastro firmu, no Peter hovorí, že nemá rád, keď ľudia označia Medusu za korporáciu. „Aká korporácia? Firmu vlastníme s manželkou a švagrom, pracuje s nami aj môj otec, švagriná a sestra. Sme rodinná firma,“ rozohní sa. Evidentne sa ho to bytostne dotýka. Pravdou je, že Medusa má 1500 zamestnancov, no majiteľmi sú rodina.

 

Zároveň je ďalší rast sťažený nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily. U nás sa práca v gastre berie ako krátkodobá záležitosť, málokto ju vníma ako svoje povolanie, vysvetľuje nám Peter. Vplýva na to aj celková ekonomická situácia, kedy je nezamestnanosť veľmi nízka a tak je vo všeobecnosti málo dostupných pracovných síl.

 

Keďže Šteckovci tak veľa cestujú, pýtame sa na miesta, kam chodia najradšej. Nevyhľadávajú luxusné rezorty, dôležité pre nich je, aby tam boli podmienky pre šport. Peter je zapálený kitesurfer a k športu vedie aj svoje tri deti. Keď o nich hovorí, z jeho hlasu počuť hrdosť. „Ony ma vždy prenesú do iného sveta,“ hovorí fascinovane.

 

Keď sa pýtame, ako oddychuje po zvyšok roka, prekvapí nás odpoveďou, že jeho cieľom je robiť prácu, po ktorej nemusí oddychovať. Takú, ktorá ho celý deň baví a ráno sa do nej teší.

 

Aby mohol nájsť tento svoj cieľ, musel najprv prejsť náročným obdobím. Po prudkom raste prišlo obdobie, kedy sa Peter zamýšľal nad tým, čo ho vlastne teší. Nové koncepty sa nedajú otvárať do nekonečna a skokový rast takisto nemôže bežať navždy. Po veľkom úspechu a vybudovaní jednotky na slovenskom gastro trhu si nebol istý tým, či ho napĺňa hnať sa za ďalšími métami.

 

„Mojím cieľom je robiť veci, ktoré ma bavia. Chcem byť slobodný.“ Dnes sa už nenaháňa za číslami. Podľa Petra sa také tempo rastu, aké mala Medusa v posledných rokoch, nedá udržať navždy. Chce, aby práca celej firmy dávala zmysel a aby každého tešilo to, čo robí.

Komentáre